Rozhovor s výtvarníčkou Kristínou Honzírkovou
Kristína Honzírková sa k nám do galérie dostala vďaka otvorenej výzve, ktorú sme vyhlásili minulý rok. Zaujal nás je hravý, farebný výtvarný prejav. Surikaty, sliepky, kohúty na jej plátnach, pôsobia niekedy grotesktne, no takým spôsobom, že sa človek pristihne, že im vlastne fandí. Kristína ich necháva žiť v ich vesmíre, rešpektuje ich takí akí sú. Oni si to užívajú, svojím prístupom nás inšpirujú aj napriek tomu, že sa nám zdajú v svojej jedinečnosti osamelí. Aké príbehy nám chcú jej hrdinovia rozpovedať a nie len to, sme sa spýtali priamo Kristíny.
Kristína, vieme o tebe, že si absolventkou ateliéru maľby Františka Kowolowského na Ostravskej univerzite. Prezraď nám čo predchádzalo tomuto štúdiu, ako si sa vlastne dostala k maľbe?
Kreslila som si celé hodiny už v detstve – doma, na návštevách alebo v škole na nezáživných predmetoch. Bolo prirodzené, že som šla na strednú školu umeleckého zamerania, aj keď vidina toho že budem výtvarníčka len niekde v diaľke levitovala, ba priam bola až takmer neviditeľná. To pravé nadšenie pre umenie som objavila až niekde po dvadsiatke. Miesto návštev rôznych koncertov som zrazu bola každú chvíľu na vernisáži, môj záujem o umenie sa výrazne prehĺbil. Dokončila som bakalárske štúdium na pedagogickej fakulte v Bratislave a odišla študovať maľbu do Ostravy, o dva roky neskôr som už obhajovala diplomovú prácu.
Ako vnímaš štúdium na Ostravskej univerzite, ako ťa škola ovplyvnila?
Fakulta umení bola moderná škola s priateľskou atmosférou. Viedli sa tam otvorené kritické diskusie o umení, kde si každý mohol povedať svoj názor a bol plne rešpektovaný. To som predtým často nezažívala. Počas štúdia som začala premýšľať nad maľbou v nových súvislostiach. Svoj prejav som odľahčila, odpopisnila, farbu som sprejovala, liala, plátno som všemožne natáčala a nechávala som to všetko stekať na zem, robila som veľkoformátové veci. Vedúci ateliéru František Kowolowski obľuboval u svojich študentov presahy do iných médií, no keď videl, že ja to cítim primárne skrz maľbu, tak to rešpektoval a plne podporoval. Mnohé skúsenosti z tohto obdobia som si uchovala a ovplyvnili moje ďalšie výtvarné smerovanie.
V roku 2019 si ťa vybrala značka Budiš a navrhla ti spoluprácu týkajúcu sa dizajnu ich limitovanej art edície minerálok. Prezraď nám ako sa zrodila táto spolupráca?
Úplne nečakane, oslovila ma reklamka pracujúca pre Budiš, že by sa im moja tvorba páčila pre limitovanú art edíciu. Rovno sa pýtali, či pôjdem do spolupráce, žiadna moja aktivita tomu nepredchádzala. Dostala som voľnú ruku s výberom obrazov, ktoré by mali byť na etikete, nevedela som sa však rozhodnúť a tak som poslala rovno päť, nech si vyberú. Výber padol na slepice, som spokojná. Mám celé kurníky slepíc kade-tade po Slovensku.
Keď už sme pri tých zveroch. Ako sa tento motív dostal k tebe na plátno?
Bez zvierat by to nešlo, to som zistila už dávno. Korpulentní škrečkovia, namyslené slepice, gumené medvede s nadmerným sexuálnym apetítom.. Zvieratá ma bavia a dobre sa mi maľujú, mám ich rada a sú to skvelí hrdinovia príbehov, ktoré vytváram. Na aktuálnej výstave v Banskej Štiavnici prevládajú na plátnach skôr osamotení jedinci, ktorí sa oddávajú spomínanej radostnej separácií – a nijak tým netrpia, ba práve naopak, oni si idú svoje za každých okolností a je im fajn.
Niektoré obrazy, ktoré nájdeme na výstave v Galérii Jula Bindera pochádzajú z 1. koronovej vlny. Aké bolo toto obdobie pre teba?
Snažila som sa vzniknutú situáciu pretaviť v niečo pozitívne. Mala som konečne neobmedzený priestor na tvorbu, mohla som nad obrazmi dumať od svitu do mrku. Do toho som podnikala pravidelné výlety do prírody, takže nenastala situácia, že by mi z toľkého maľovania začalo hrabať. V mojom prípade ta separácia bola naozaj pomerne radostná. Vzniklo takmer dvadsať obrazov a minimálne polovica je vystavená aj v Galérii Jula Bindera.
Povedz nám niečo o svojich plánoch do budúcna.
Na jar chystám ďalšiu výstavu hneď za Prahou, v Brandýse nad Labem – Starej Boleslavi. Samozrejme budem naďalej tvoriť, to je jasná vec.
Doplň vetu: maľovať pre mňa znamená…
Odreagovať sa, vypnúť a uletieť si do sveta kde som len ja a daná realizácia.
Kristína, ďakujeme veľmi pekne za rozhovor.
Kristína Honzírková je absolventkou Strednej umeleckej školy scénického výtvarníctva v Bratislave (2011) a ateliéru maľby Františka Kowolowského na Fakulte umení Ostravskej univerzity (2016). Maliarsku tvorbu prezentuje na samostatných výstavných projektoch, zúčastňuje sa aj skupinových výstav. Vo svojom najnovšom cykle predstavuje svoje výtvarné uvažovanie a aparát svojho aktuálneho formálneho autorského jazyka. Pri rozvíjaní techniky maľby využíva náhodu, živelnú prácu s hmotou farby, experimentuje, hľadá a objavuje nové maliarske postupy.
